Milovník spravodlivosti

      Po viac ako polstoročí zabudnutia je tu konečne, aj keď oneskorené uznanie génia, ktorým Octane Mirbeau (1848 - 1917) oplýval. „Milovník spravodlivosti“, ktorý podľa Emile Zolu,  „venoval svoje srdce tým úbohým tohto sveta“.

      Je najvyšší čas znovuobjavovania Mirbeauovho obrovského, mnohorakého a prekvapivo nadčasového diela, z ktorého bola doteraz známa len nepatrná časť.

      Vo svojom diele Mirbeau napodobňoval svojich „bohov“, Augusta Rodina a Clauda Moneta. Videl cestu ako zmeniť spôsob, akým jeho súputníci nazerali na svet. Mirbeau chcel a chce otvoriť naše oči, donútiť nás stretnúť sa s bytosťami a vecami, hodnotami a zákonmi ako takými, ale nie tak ako sme boli „naučení“ ich vidieť, alebo lepšie povedané ich nevidieť. Začínajúc rokom 1877, Mirbeau pripísal spisovateľovi úlohu donútiť tých, ktorí boli „zámerne slepí“, aby sa pozreli „Medúze priamo do očí“.

     Pamfletista, kritik umenia, prozaik a dramatik, Mirbeau bol okrem toho všetkého naviac aj veľký demystifikátor.

     V očiach „správne zmýšľajúcich ľudí“ a Tartuffov všetkého druhu, Mirbeauovým „zločinom“ bolo nútenie celej spoločnosti vidieť sa v pravom svetle, aby sa zhrozila nad sebou samou.

     Mirbeau bol veľmi pohoršený tým, že jeho snaha o pravdu a spravodlivosť zostávala nenaplnená. Svojimi postojmi a názormi si však privodil nevraživosť a pohŕdanie mocných, tých, ktorí sa mu po smrti škaredo pomstili. Počas štyridsiatich rokov Mirbeau odhaľoval, biľagoval a s triumfálnou trúfalosťou vyvolával vrásky na čelách, tých, ktorých zaslepená a hlúpa spoločnosť plne rešpektovala : demagógov, politických dobrodruhov, špekulantov a podomových obchodníkov, burzových pirátov, žralokov priemyslu a obchodu, „morálnych monštier“, hanebný a utláčajúci systém zvaný „Spravodlivosť“, cirkev, ktorú obvinil z vymývania mozgov, chvastúňov všetkých profesií, bábky, ktoré nechali so sebou robiť hocičo, vydieračov, úplatné a necitlivé médiá, a nakoniec celú buržoáziu, bohatnúcu zo zbedačovania chudoby, ktorej chýbala čo i len iskierka ľútosti, citlivosti k umeniu, či absolútny nedostatok samostatného myslenia, a ktorá sama seba vysoko vyzdvihovala - pre  svoje vlastné intelektuálne a morálne pohodlie - s pokojným svedomím, pre ňu nemenným a tým aj vražedným. Boli to oni, produkt vymierajúcej spoločnosti, v ktorej všetko pracovalo proti zdravému rozumu a spravodlivosti. Boli to oni, ktorí pod rúškom „demokracie“, či snáď dokonca „republiky“ beztrestne vykorisťovali, ničili, tyranizovali, odcudzovali a deformovali väčšinu celej spoločnosti, nachádzajúcej sa v polohe mŕtveho chrobáka. Oslabený génius spoločnosti, degradované umenie nadvládou princípov „všeobecného súhlasu“, premenenie všetkého - ľudí a myšlienok, nadania a cti - skĺzli do vulgárnych polôh podriadených neúprosnému diktátu ponuky a dopytu. Na vrchole ruín ľudských hodnôt vztýčili oltár jediného boha, boha kapitalizmu, boha s neľudskou tvárou, vládnuceho všetkému pozemskému a meniaceho všetko v hrôzostrašnú „záhradu múk“ : Zlaté teľa.

    Mirbeauove myšlienky za jeho života boli možno „výkrikom do tmy“, ale najdôležitejšie je, že nestratili nič zo svojej opodstatnenosti ani pre našu súčasnosť.

Pierre Michel (Jozef Bališ)

Octave Mirbeau - “ Denník komornej ”

Octave Mirbeau - « Denník komornej »